pondelok 4. mája 2009

O stopovaní do Lesnice

Jedného krásneho utorňajšieho predobedia som sa vybral na terénne cvičenia z predmetu Chránené územia Slovenska, do dediny ďaleko na severovýchode, v srdci Pienin, Lesnice. Samozrejme som šiel stopom. Pridal sa ku mne ešte jeden kamarát a tak sme cestovali spolu. A čo sa nám prihodilo, myslím, že stojí za týchto pár riadkov..

Ľudský život je tak rôznorodo posplietaný s inými životmi, až niekedy žasneme aké nepravdepodobné náhody sa nám stanú. Z Bystrice po úmornom pochode až za dedinu Jakub sme nakoniec stopli veľmi zaujímavú osobu. Mladá žena v stredných rokoch, Volvo, a rozprávkový bankový účet. Všetko sa zdá byť v poriadku, sen mnohých ľudí nielen na Slovensku. Ale kto skutočne vie, čo taký rozprávkový život prináša? Za všetko sa platí, ako sa vravieva, a niekedy aj tvrdá a krutá daň. Táto žena bojuje zo snobizmom svojich blízkych, cíti sa doma ako v zlatej klietke a celý týždeň sedí v aute. Úprimne nám povedala, že taký život nechce, že chce žiť, tak ako ona chce, slobodne a bez obmedzovaní. Chce chodiť po horách, splavovať rieky a bicyklovať. Chce sa baviť ako obyčajný človiečik. Je jej jedno, či má hotel päť hviezdičiek alebo dve, je jej jedno, či ide lyžovať na Donovaly alebo radšej do Álp. Chce žiť jednoduchý život. Jej rozprávanie a názory podnietili moje mozgové bunky k zmienke o tomto zaujímavom človeku, v čase kedy všetci vidia vo svete len peniaze, ktoré plodia moc a podľa môjho názoru robia najväčšie zlo.
Závisť je v súčasnej dobe asi v móde, pretože sme ovplyvnení krízou, ktorá sa dotýka našich domovov. Susedia sa spolu nerozprávajú, dávny priatelia sa hádajú, ľudia pomaly zabúdajú na skutočné hodnoty svojho života. Na slnko v tvári, na rozkvitnuté kvety na lúke alebo jednoduchú schopnosť malých detí, tešiť sa z drobných a jednoduchých vecí. Všetci sa sťažujú na to, že nemajú čas na svojich priateľov, na deti, na svoje koníčky alebo prosté radosti každodenného života. Všetci sa niekam ženú. Kam? Odpovedzte si sami.

Osobne si myslím, že všetko je vo Vašej hlave. Chcem tým povedať, že ako si život spravíte vo svojich myšlienkach a vo svojom chápaní, je len a len osobná vec. keď sa ráno zobudíte do sychravého dňa je na osobnom ponímaní, či vaša nálada bude sychravá. Ak vám na ceste nejaký človek nedá prednosť je len individuálne, či budete ničiť hlasivky nadávaním a kričaním. Prečo? Pretože taký je teraz svet. Keď sa niekomu niečo nevydarí, hneď to prenáša na svoje okolie a veci, čo sa mu majú stať, tie dobré a pekné veci, už ani nevníma ako pekné a pokazí si náladou celý deň. Ak si budete stále vštepovať z médií, že je kríza, nie je robota a všetko je zlé, tak sa budete tak aj cítiť. Ak sa povznesiete nad hospodárstvo tohto sveta, a poviete si aké mám šťastie, že mám robotu, ako mám, a vynáša mi to aspoň tak aby som prežil, dostanete od života viac, ako očakávate.

Druhý stop sme chytili v Ružomberku, za poslednou benzínovou stanicou. Asi pol hodinku po zážitku s Volvom. Paradoxne mi žena za volantom nikdy nezastaví. Prečo? Bojí sa! Čoho? Sveta! Prečo? Pretože v televízii nás kŕmia skutočnými príbehmi, kde stopári alebo iné živly krájajú, týrajú a zabíjajú ľudí. Kde rôzni psychopati robia rôzne veci a zomrú na konci filmu úplne nereálnou smrťou, kde až po smrti psychopata príde nejaká pomoc. Je to realita? Sám stopujem, nie tak často, ako kedysi, ale niekedy áno. Postretával som veľa ľudí, ale nikdy nie nejakého zlého človeka. Je myslím veľká zodpovednosť zobrať do auta človeka, čo nepoznáme, lebo na ceste do cieľa sa môže prihodiť čokoľvek a nie svojím pričinením. Dokonca sa dá s takto odchyteným človekom celkom kvalitne a na úrovni porozprávať.

Tak sa stalo, že sme stopli mladú babu, čo v dávnejších dobách stopovala po celej Európe. Prešla toho hodne. Zažila ešte viac a jej životné hodnoty sa vyformovali do ďalších pár viet, o ktorých je hodná zmienka. Bola to žena, čo kvôli rodine v šestnástich odišla z domu do západnej Európy. Mnoho sa naučila a získala mnoho skúseností. Jej životné hodnoty a priority sa zdajú niekomu zbytočné, alebo jednoduché, no je v tom veľa času, driny a poctivej práce. Jej najväčším darom bola malá dcérka. Podľa nej nie je nič krajšieho, ako keď sa ráno zobúdza s úsmevom na tvári a hľadí na svoju mamu. Je to pre ňu viac, ako akýkoľvek najdrahší dar, či luxusné auto. Zastáva názor, že všetko zlé, čo človek urobil iným, sa raz vráti, či to bude zajtra alebo o rok, všetko sa raz vráti. A v takej miere ako človek konal. Vravela, že má dve zdravé ruky, nohy, ktoré chodia a dcérku, čo nadovšetko zbožňuje a viac jej v živote netreba.

Obyčajne sa ľudské hodnoty pohybujú okolo peňazí, úspechu alebo rôznych nepotrebných zbytočností. Čím viac peňazí máme, tým viac peňazí chceme. Kupujem veci len preto, že ich majú susedia alebo od nás bohatší známi. Alebo sú len v móde. Spotrebný život nám zatieňuje myseľ a do popredia dáva hodnoty a ciele nepodstatné pre ľudský život. Položte si otázku: ako obohatí môj život napríklad taký iPod?? Dá mi pocit ľudského tepla, najem sa z neho?? Kúpime si nejakú vec, o týždeň nájdeme krajšiu a tu staršiu vyhodíme, poprípade nás prestane zaujímať a skončí v šuflíku alebo v skrini. Načo mi sú drahé hodinky, keď sa rozbijú, prečo si mám kúpiť značkové drahé šaty, keď sa roztrhajú a obnosia, alebo ma prestanú baviť??? Lebo tak je nastavená naša spoločnosť. A tí čo sa vymykajú kontrole alebo akokoľvek vystupujú z radov sú považovaní za bláznov a čudákov...

Potom hodnoty, ako krása západu slnka, jednoduchý úspech a radosť z dobre vykonanej práce, úsmev na tvári a príjemné posedenie s priateľmi na pive alebo pri káve, alebo potešenie z náhodného stretnutia známej a dlho nevidenej osoby sa stráca vo šedosti a bežnosti každodenného života. Nevážime si svoje zdravie, lebo ho berieme ako samozrejmosť, ako všetko čo nás v našom živote obklopuje. Obyčajne však hodnotu, pravú cenu vecí a ľudského tepla zistíme neskoro, až potom, keď ho stratíme. Až potom si dokážeme uvedomiť, akí sme boli vlastne bohatí.

A čo chcem týmito riadkami povedať? Nič, len príbeh jedného stopu do malebnej časti nášho jedinečného Kúta Zeme. Tam, kde mnoho ľudí ani nebolo a pravdepodobne ani o ňom nevie. Prečo? V živote nevytiahnu päty z domu a nevidia si ďalej od svojho krátkeho nosa.

Nečakám, že niečo zmením, nečakám ani že potom budú ľudia lepší, nečakám nič, lebo nič sa nestane. Sú to len nahromadené myšlienky, ktoré potrebovali sformovať tvar a dostať reálnu podobu.