štvrtok, 30. októbra 2008

Tam, kde ste sami sebou

Nieje žiadnym veľkým umením prežívať v prírode. No mnoho ľudí z mesta si myslí, že by to nezvládlo alebo to pre nich nieje, lebo sú z mesta a nič o prírode nevedia. Skôr si povedzte inú otazku.. Kto z tých, čo sa túlajú prírodou žije v meste? Pochádza z dediny alebo nejako inakšie sa odlišuje od ostatních civilizovaných ľudí? Keď prídete k odpovedi nik a nijako sa neodlišuje, rozmýšľate správne. Jediné, čo túlanie sa prírodou vyžaduje, je zvyk. Zvyknúť si na dážď, na slnečné horúčavy, na chladné noci, na hmlisté rána, na bolesť, na hlad, na smäd... Po čase už nebudete vnímať vodu ako tekutinu, ktorej je všade dostatok a môžete ňou plytvať. Budete ju vnímať ako tekutinu, bez ktorej sa nezaobídete. Za tekutinu, v ktorej sa tvorí život. Jeden môj kamarát raz povedal: „ pijem vodu, čo bola možno kedysi dinosaurom.“ Začnete vnímať svet inak , ako doteraz...začnete inak vnímať hoci aj krajec chleba, keď bude posledný a vám zostanú tri konzervy paštéty. A o tom to celé je... V prírode sa stávate niekým iným, sami sebou, nič vás nezväzuje, nik vám nekáže ako sa obliekať a nič vás netrápi. Tam vonku ste odovzdaní prírode naplno a úplne. Ste ako jej deti, ktoré musí ako starostlivá matka nakŕmiť a postarať sa o ne. Ste jej vidaní na milosť a aj jej vrtochám. Tam vonku si môžete obliesť čokoľvek na seba, je jedno či máte drahé vybavenie alebo obyčajné tričko Je jedno či máte vodovzdorné zápalky alebo spacák do akéhokoľvek mínusu. Podstatné je, že ste sami sebou. Tak, ako v tej chvíly chcete vyzerať, vyzeráte, ako sa chcete cítiť, tak a cítite. A objavíte nemnoho zaujímavého. Keď sa plýžite za zverou je jedno ako vyzeráte a čo máte na sebe. Podstatné je, že vás zver nevidí...Keď prechádzate hrebeňovkou Nízkych Tatier, je jedno čo máte u seba, hlavne sa cítite sami sebou a pozorujete tú krásu naokolo bez toho, aby ste sa zamýšľali nad inými vecami z bežného života. Je vám jedno, či máte rozpustené vlasy alebo ich nosíte upravené.. Nik vás nevníma akoby ste boli na nejakom plese alebo v meste.. Buďte tým, kým ste sa narodili... foto autor: Írska vysočina, Wicklovské hory

nedeľa, 26. októbra 2008

O mojich túlkach

Túlam sa krajinou väčšinou s minimálnym vybavením.
To mi umožňuje naplno sa krajine a môjmu okoliu venovať. Nemusím sa obávať o boľavé plecia, či chrbát.

Mám len pár základných vecí, nevyhnutných pre môj aký-taký komfort a vedomosti, kt. som zozbieral alebo sa naučil v skautingu, ci v skole.

To mi dáva voľné kroky, slobodu putovania a ľahký dych. Dokážem vnímať veci a javy, kt. ľudia čo prechádzajú krajinou ani nevidia. Nevidia ich pretože ich myseľ sa túla niekde pri ubolených pleciach a čase, kedy konečne dajú z chrbta ten ťažký batoh dolu.

Raz mi jeden človek povedal, že klobúk so širokou čepelou je znakom strážcov divočiny. Hneď som to nevedel rozoznat alebo nedával som tomu veľku dôležitosť. Neskôr ale som si na túto myšlienku spomenul, a myslím si že je to pravda. Nejde ale o to či ste v Štátnej ochrane prírody alebo mimovládke. Ide o to, ako sa k prírode staviate. Ako ju vnímate. Čo si znej nesiete hlavne v duši a v srdci.

Myslím, že ter az nemusím mať vždy svoj stetson na hlave, ale viem, že ked niekoho s takým klobúkom stretnem nieje to len pre imidž. Pretože takí ľudia sa dajú rozoznať.

Foto: autor, Nízke Tatry, 10/2008

streda, 22. októbra 2008

Vítam na mojej stránke všetkých pútnikov

Prvým príspevkom by som rád napísal len uviedol do obehu tento blogg. Na tejto webke budem uverejňovať moje príbehy a skúsenosti z mojich ciest, putovaní s batohom a trekoch po svete... bude tu zopár fotiek a obrázkov z mojej fotografickej dielne... a pár postrehov z mojej literárnej žilky.. Pokojne sa pýtajte o woodcrafte a survivale. Niesom sice človek čo má na niečo také certifikát, (ale aj to bude v budúcnosti) ale poradím a odpoviem.... foto: autor, Mamojková lúka, Ostrôžky