nedeľa, 26. októbra 2008

O mojich túlkach

Túlam sa krajinou väčšinou s minimálnym vybavením.
To mi umožňuje naplno sa krajine a môjmu okoliu venovať. Nemusím sa obávať o boľavé plecia, či chrbát.

Mám len pár základných vecí, nevyhnutných pre môj aký-taký komfort a vedomosti, kt. som zozbieral alebo sa naučil v skautingu, ci v skole.

To mi dáva voľné kroky, slobodu putovania a ľahký dych. Dokážem vnímať veci a javy, kt. ľudia čo prechádzajú krajinou ani nevidia. Nevidia ich pretože ich myseľ sa túla niekde pri ubolených pleciach a čase, kedy konečne dajú z chrbta ten ťažký batoh dolu.

Raz mi jeden človek povedal, že klobúk so širokou čepelou je znakom strážcov divočiny. Hneď som to nevedel rozoznat alebo nedával som tomu veľku dôležitosť. Neskôr ale som si na túto myšlienku spomenul, a myslím si že je to pravda. Nejde ale o to či ste v Štátnej ochrane prírody alebo mimovládke. Ide o to, ako sa k prírode staviate. Ako ju vnímate. Čo si znej nesiete hlavne v duši a v srdci.

Myslím, že ter az nemusím mať vždy svoj stetson na hlave, ale viem, že ked niekoho s takým klobúkom stretnem nieje to len pre imidž. Pretože takí ľudia sa dajú rozoznať.

Foto: autor, Nízke Tatry, 10/2008

Žiadne komentáre: