piatok 11. decembra 2009

streda 2. decembra 2009

O pútnikoch

„Pútnik, je človek s batohom čo vychádza za prah svojho domu. Pozbavený ochrany štyroch stien, umelého kúrenia a smogu z ulice patrí prírode viac ako kedykoľvek predtým.
Cesta sa začína tam, kde končí prah tvojho domu. Je to len orientačný bod, aby ste neliezli oknom. ale pre vás je najdôležitejšie, že je blízko. Využi túto blízkosť a presveč sa, že vonia slobodou.
Kvetom na rozkvitnutej horskej lúke, mokrým senom v kopách, ako ihličie pod hlavou alebo kôš húb. Sviežo ako les po daždi a blažene ako vetrík z hôr.. Prísne ako výfuk autobusu či škrípanie vlaku.
Chutí každý deň inak. Ovčím syrom, či kofolou. Pieskom v zuboch a krvou z roztrhnutej pery. Chutí ryžou pripravenou na ohni, instantnou polievkou, či fazuľou. Sladko ako posledná plechovka sardiniek a horko ako tabletka na kocke cukru.
Je výrazne viditeľná. V špalieri dubov a na poli pšenice. Na ceste medzi kosodrevinou, uprostred jazera. Hneď za poslednou chalupou alebo oproti strmému svahu. V korunách stromov, či v teple jesenného dňa .Ako babie leto v lieštine. V noci v ručanie jeleňov a cez deň v kŕdeľ husí na oblohe.
Je ľahko počuteľná. Ako hukot vlaku v tunely, alebo praskanie driev v ohni. Hvizd vetra na zarosených skalách vysoko v horských svahoch, či hukot vodopádu niekde v nekonečnej hĺbke dna rieky. Hukot skalnej lavíny, alebo bublanie polievky. Rúbaním dreva a ozveny v lesoch. Hlasno ako bytie krúp o bicykel a ticho ako vtáky v tŕní.
Môžete sa jej dotknúť. Zrážajúc topánkou kamene na ceste, chytajúc sa šmýkajúceho dreva vesla. Hľadiac na neznámi druh rastliny, alebo stavaním snehuliaka. Derúc topánky na skalách ši prašných cestách. Ale aj hľadiac za súmraku na pasúcu sa zver.
Cesta sa nekončí na čiare obzoru, je to len orientačný bod aby si mohol povedať svojim blízkym, kam ideš. Pre teba je dôležitejšie, že každým nasledujúcim krokom je obzor vždy pred tebou. Slobodný od obzoru po obzor, nedobitý nikým. Zostane tvojím úsilím, ktoré budeš prežívať všetkými zmyslami súčasne.. „

pondelok 4. mája 2009

O stopovaní do Lesnice

Jedného krásneho utorňajšieho predobedia som sa vybral na terénne cvičenia z predmetu Chránené územia Slovenska, do dediny ďaleko na severovýchode, v srdci Pienin, Lesnice. Samozrejme som šiel stopom. Pridal sa ku mne ešte jeden kamarát a tak sme cestovali spolu. A čo sa nám prihodilo, myslím, že stojí za týchto pár riadkov..

Ľudský život je tak rôznorodo posplietaný s inými životmi, až niekedy žasneme aké nepravdepodobné náhody sa nám stanú. Z Bystrice po úmornom pochode až za dedinu Jakub sme nakoniec stopli veľmi zaujímavú osobu. Mladá žena v stredných rokoch, Volvo, a rozprávkový bankový účet. Všetko sa zdá byť v poriadku, sen mnohých ľudí nielen na Slovensku. Ale kto skutočne vie, čo taký rozprávkový život prináša? Za všetko sa platí, ako sa vravieva, a niekedy aj tvrdá a krutá daň. Táto žena bojuje zo snobizmom svojich blízkych, cíti sa doma ako v zlatej klietke a celý týždeň sedí v aute. Úprimne nám povedala, že taký život nechce, že chce žiť, tak ako ona chce, slobodne a bez obmedzovaní. Chce chodiť po horách, splavovať rieky a bicyklovať. Chce sa baviť ako obyčajný človiečik. Je jej jedno, či má hotel päť hviezdičiek alebo dve, je jej jedno, či ide lyžovať na Donovaly alebo radšej do Álp. Chce žiť jednoduchý život. Jej rozprávanie a názory podnietili moje mozgové bunky k zmienke o tomto zaujímavom človeku, v čase kedy všetci vidia vo svete len peniaze, ktoré plodia moc a podľa môjho názoru robia najväčšie zlo.
Závisť je v súčasnej dobe asi v móde, pretože sme ovplyvnení krízou, ktorá sa dotýka našich domovov. Susedia sa spolu nerozprávajú, dávny priatelia sa hádajú, ľudia pomaly zabúdajú na skutočné hodnoty svojho života. Na slnko v tvári, na rozkvitnuté kvety na lúke alebo jednoduchú schopnosť malých detí, tešiť sa z drobných a jednoduchých vecí. Všetci sa sťažujú na to, že nemajú čas na svojich priateľov, na deti, na svoje koníčky alebo prosté radosti každodenného života. Všetci sa niekam ženú. Kam? Odpovedzte si sami.

Osobne si myslím, že všetko je vo Vašej hlave. Chcem tým povedať, že ako si život spravíte vo svojich myšlienkach a vo svojom chápaní, je len a len osobná vec. keď sa ráno zobudíte do sychravého dňa je na osobnom ponímaní, či vaša nálada bude sychravá. Ak vám na ceste nejaký človek nedá prednosť je len individuálne, či budete ničiť hlasivky nadávaním a kričaním. Prečo? Pretože taký je teraz svet. Keď sa niekomu niečo nevydarí, hneď to prenáša na svoje okolie a veci, čo sa mu majú stať, tie dobré a pekné veci, už ani nevníma ako pekné a pokazí si náladou celý deň. Ak si budete stále vštepovať z médií, že je kríza, nie je robota a všetko je zlé, tak sa budete tak aj cítiť. Ak sa povznesiete nad hospodárstvo tohto sveta, a poviete si aké mám šťastie, že mám robotu, ako mám, a vynáša mi to aspoň tak aby som prežil, dostanete od života viac, ako očakávate.

Druhý stop sme chytili v Ružomberku, za poslednou benzínovou stanicou. Asi pol hodinku po zážitku s Volvom. Paradoxne mi žena za volantom nikdy nezastaví. Prečo? Bojí sa! Čoho? Sveta! Prečo? Pretože v televízii nás kŕmia skutočnými príbehmi, kde stopári alebo iné živly krájajú, týrajú a zabíjajú ľudí. Kde rôzni psychopati robia rôzne veci a zomrú na konci filmu úplne nereálnou smrťou, kde až po smrti psychopata príde nejaká pomoc. Je to realita? Sám stopujem, nie tak často, ako kedysi, ale niekedy áno. Postretával som veľa ľudí, ale nikdy nie nejakého zlého človeka. Je myslím veľká zodpovednosť zobrať do auta človeka, čo nepoznáme, lebo na ceste do cieľa sa môže prihodiť čokoľvek a nie svojím pričinením. Dokonca sa dá s takto odchyteným človekom celkom kvalitne a na úrovni porozprávať.

Tak sa stalo, že sme stopli mladú babu, čo v dávnejších dobách stopovala po celej Európe. Prešla toho hodne. Zažila ešte viac a jej životné hodnoty sa vyformovali do ďalších pár viet, o ktorých je hodná zmienka. Bola to žena, čo kvôli rodine v šestnástich odišla z domu do západnej Európy. Mnoho sa naučila a získala mnoho skúseností. Jej životné hodnoty a priority sa zdajú niekomu zbytočné, alebo jednoduché, no je v tom veľa času, driny a poctivej práce. Jej najväčším darom bola malá dcérka. Podľa nej nie je nič krajšieho, ako keď sa ráno zobúdza s úsmevom na tvári a hľadí na svoju mamu. Je to pre ňu viac, ako akýkoľvek najdrahší dar, či luxusné auto. Zastáva názor, že všetko zlé, čo človek urobil iným, sa raz vráti, či to bude zajtra alebo o rok, všetko sa raz vráti. A v takej miere ako človek konal. Vravela, že má dve zdravé ruky, nohy, ktoré chodia a dcérku, čo nadovšetko zbožňuje a viac jej v živote netreba.

Obyčajne sa ľudské hodnoty pohybujú okolo peňazí, úspechu alebo rôznych nepotrebných zbytočností. Čím viac peňazí máme, tým viac peňazí chceme. Kupujem veci len preto, že ich majú susedia alebo od nás bohatší známi. Alebo sú len v móde. Spotrebný život nám zatieňuje myseľ a do popredia dáva hodnoty a ciele nepodstatné pre ľudský život. Položte si otázku: ako obohatí môj život napríklad taký iPod?? Dá mi pocit ľudského tepla, najem sa z neho?? Kúpime si nejakú vec, o týždeň nájdeme krajšiu a tu staršiu vyhodíme, poprípade nás prestane zaujímať a skončí v šuflíku alebo v skrini. Načo mi sú drahé hodinky, keď sa rozbijú, prečo si mám kúpiť značkové drahé šaty, keď sa roztrhajú a obnosia, alebo ma prestanú baviť??? Lebo tak je nastavená naša spoločnosť. A tí čo sa vymykajú kontrole alebo akokoľvek vystupujú z radov sú považovaní za bláznov a čudákov...

Potom hodnoty, ako krása západu slnka, jednoduchý úspech a radosť z dobre vykonanej práce, úsmev na tvári a príjemné posedenie s priateľmi na pive alebo pri káve, alebo potešenie z náhodného stretnutia známej a dlho nevidenej osoby sa stráca vo šedosti a bežnosti každodenného života. Nevážime si svoje zdravie, lebo ho berieme ako samozrejmosť, ako všetko čo nás v našom živote obklopuje. Obyčajne však hodnotu, pravú cenu vecí a ľudského tepla zistíme neskoro, až potom, keď ho stratíme. Až potom si dokážeme uvedomiť, akí sme boli vlastne bohatí.

A čo chcem týmito riadkami povedať? Nič, len príbeh jedného stopu do malebnej časti nášho jedinečného Kúta Zeme. Tam, kde mnoho ľudí ani nebolo a pravdepodobne ani o ňom nevie. Prečo? V živote nevytiahnu päty z domu a nevidia si ďalej od svojho krátkeho nosa.

Nečakám, že niečo zmením, nečakám ani že potom budú ľudia lepší, nečakám nič, lebo nič sa nestane. Sú to len nahromadené myšlienky, ktoré potrebovali sformovať tvar a dostať reálnu podobu.

štvrtok 5. marca 2009

utorok 24. februára 2009

utorok 27. januára 2009

Miesta, ktoré sa oplatí na Slovensku navštíviť.

Poľana (CHKO Poľana)
Poľana sa nachádza v samom srdci Slovenska, je to vyhasnutá sopka s typicky kužeľovitou kalderou. Jej pýchou sú najjužnejšie položené smrekové lesy Karpát, do ktorých sa pomaly ale iste vmiešava buk a jarabina. Leží na území okresov Zvolen, Detva, Banská Bystrica a Brezno. Najvyšší vrchol Poľana 1458 m. n. m. .
Chata na Poľane:
48° 37´461˝, 19° 27´ 835˝
http://www.polana.sk/
Poľana je, bola a ostane mojím najmilším územím. Na niektorých miestach je príroda tu ešte stále tak málo dotknutá človekom. Sú tu pestré a bohaté miesta na mnoho druhov živočíchov. Prejdete sto- dvesto metrov a ste úplne inde. Žijú tu živočíchy, čo nenájdete v celej krajine. Krásne karpatské jelene, čo pomaly miznú z našich Karpát, túlavého hnedého medveďa, čo pred človekom ešte uteká, vlčie svorky, čo neprestajne zháňajú potravu, tajuplného rysa, a vzácnu divú mačku. Sú tam podhorské lesy tvorené smrekom, bukom, hrabom, jedľou či brestom. Lúky s podhorskými kvetmi i laznícke usadlosti s vysokými stohmi sena. Opustené zruby a chatrče, kde sa dá prespať. V jeseni sa premení na pestrofarebnú mozaiku. V lete a na jar sa zazelená a v zime zostriebornie. Len čiapka zelených vrcholov smrekov sa pyšne týči v okolí vysokých hôr. Odporúčané trasy:
Detva – Kalamárka- chata na Poľane – Zadná Poľana - vodopád Bystré – Hriňová
Očová - príslopy – Predná Poľana – Chata na Poľane – Zadná Poľana – sedlo Priehybina – Kopce – Záhorská Hájovňa - Snohy – Hriňová
Ostrôžky
Ostrôžky nie sú ani chráneným územím, ani rezerváciou a dokonca ani turistickým miestom. Za to sľubujú ďaleko viac výhľadov, panorám a zaujímavých miest ako ktorékoľvek chránené územie. Je to krajina cirkumrám, krajina lazov a hmlistých rán. Krajina výhľadov. A ak sa dobre pozriete, uvidíte viac ako by ste čakali.
Pozn.: Cirkumráma je 360 stupňová panoráma
Dedina: Budiná, Divín, priehrada Ružiná, Podkriváň
Vrch, kam sa oplatí vyliezť?
Javorie 760 m. n. m., 48° 27´ 844˝, 19° 28´ 222˝
Útulňa Ďurková (NAPANT)
Útulňa: 48° 28´ 864˝, 19° 28´ 001˝
Útulňa sa nachádza v malebnom prostredí Nízkych Tatier, tam, kam víkendoví turisti ešte nechodia. Je dosť vzdialená na jeden deň cesty a tak si uchovala to čaro horského ticha. Je to málo navštevované miesto. Dá sa tam prespať a ráno i večer pre trpezlivého pútnika sľubuje nielen romantické západy a východy slnka, ale aj raňajky s kamzíkmi. No to treba vstávať ako sa vraví „ ako na horách“, okolo 4. 00 ráno.
Trasy: Donovaly – Kozí chrbát – Prašivá (1651, 8 m. n. m.) – Veľká Chochuľa (1753, 2 m. n. m.) – Latiborská hoľa (1643 m. n. m.) – Ďurková (1749, 8 m. n. m.) – Chabenec (1955 m. n. m.) – Dereše ( 2003 m. n. m.) – Chopok (2023 m. n. m.)

pondelok 15. decembra 2008

O medveďoch a ľuďoch..

Stalo sa mi nespočet krát. Keď sa niekto dozvedel že som lesník, alebo že som v prírode tak často, opýtal sa ma: „ či sa nebojím medveďa..??“ a druhá otázka hneď nasledovala: „koľko medveďov je na Slovensku??“
Nedalo mi teda, aby som niečo nenačmáral na sklo.
Čo sa týka mňa a medveďov, nemám sa prečo obávať.
Stret v podstate môže nastať kedykoľvek som v prírode, všade, kde sa medveď vyskytuje. Ide len o to, ako sa v danej situácii dokážete zachovať. Podarilo sa mi niekoľko krát medveďa uvidieť a niekoľko krát aj stretnúť. Ale lesom chodím tak, aby som skôr vedel o zveri, čo sa nachádza v húštine predomnou alebo v temnote neďaleko prvý ja. Skôr ako ona vie o mne. I keď zver má lepší sluch. Skôr si dovolím tvrdiť, že macko ma videl častejšie ako ja jeho. Pretože tieto nádherné šelmy nemajú zakódovaný útok z dlhej chvíle, nemajú agresívnu povahu, ako žiadne zviera na svete, tak útočia len v pocite ich bezprostredného ohrozenia. Teda mám pred nimi rešpekt.
Ako sa správať v lese, aby vás medvedíci spozorovali skôr ako vy ich?
Jednoducho. Keď sauž plýžite lesom, často sa zastavujte a počúvajte dianie okolo seba. Hlavne v neprehľadnom teréne. Pri prechode cez kroviská, kde sa najčastejšie skrývajú diviaky. Ak ste si nie istí, tak zakričte, alebo budte len hluční. Pri mladine počúvajte často a dlhšie, aby ste vedeli, či je niečo pred vami alebo nie. V noci vidíte len čierno-biele tiene, počúvajte častejšie a tiež dlhšie. Nepozerajte na jedno miesto, lebo bude vám skresľovať pohyb. Pozerajte periférne a na všetky strany zároveň. Tak sa vám nebude zdať pohyb všade, kde sa otočíte. (hlavne keď fúka vetrík) Pri neistote sa začnite hlasnejšie rozprávať a ak s te sami pospevujte si. Akýkoľvek lesu neprirodzený zvuk si každá zver všimne veľmi rýchlo a spozornie. Utečie alebo odbehne a vy budete vedieť, že niečo cupitá pred vami..
Medvede sú súčasťou našej prírody odjakživa.
Boli tu, sú a ak ich človek nevystrieľa ostanú tu ešte nejaký čas. Nedávno tu ešte neboli v takom hojnom počte, ako sú. Nedávno sa o nich nič nehovorilo a ani nepísalo. Ľudia si teda odvykli na medveďa v prírode, no teraz je tu znova. Hubári, lesníci, obyčajní turisti.. všetci chodia do prírody. Niektorí počúvajú, čo dávajú v televízii alebo píšu v novinách. Samozrejme tomu uveria a strach je na svete. Mal som možnosť pracovať na miestach, kde sa zaoberali veľkými šelmami a môžem napísať, že nič čo tvrdia médiá nieje pravda. A ak je, tak len nepatrná.. Že medvede napádajú stáda oviec? Áno, ale ľudskou hlúposťou a nič nerobením. Pastieri nemajú ani len strážne psy aby ich niečo upozorňovalo, že niečo so stádom nieje v poriadku. Ak majú, sú priviazané celý život na reťaziach a to im ani pred vlkom, ani pred medveďom na odvahe nepridá. Koľko krát som videl strhnutú ovcu alebo kozu vlkom, či medveďom ako ju dávajú psom.. a potom sa všetci sťažujú, že psy pytliačia..
Že medveď napadol toho a toho poľovníka, tam a tam?
Áno, ale nik vám nepovie ako to skutočne bolo. Je len jedna verzia, poľovníkova a ten si samozrejme môže povedať čo sám chce. Prirodzene nezastávam sa medveďov pred ľuďmi, ale človek si nevie a nevie zvyknúť na medveďa sám. Alebo skôr nechce?
Že medveďe vyberajú odpadkové koše?
Áno. Ale zasa len ľudskou lenivosťou a hlúposťou. Chatári nedostatočne ukladajú odpadky z chatových oblastí, alebo nechce sa im ich do auta brať a vyniesť z lesa preč. Často ich nechávajú opreté o chatu aj pár dní, kým prejde okolo smetiarske auto. Ak samozrejme do takých končín niečo také chodieva. Odpadky potom lákajú, ako ľahká korisť a potrava stále viac zveri a stále častejšie, no a problém sinantropizácie je na svete. Mladé medvede sú vytláčané starými a chodievajú po hraniciach ich území hľadať ľahko dostupnú potravu. Už nielen v zime, keď majú spať, ale aj v lete. Tak sa naučia vyberať kontajnery.
Že medvede sú na Slovensku premnožené?
Nad takouto frázou sa väčšinou zasmejem. Slovensko je síce malá krajina, kde vidíte z dobre cieleného miesta skoro na celé územie, ale taká členitá a bohatá na prírodné krásy, že sú miesta kde medveďe nenájdete. A sú miesta, kde ich je hodne. Prečo? Príroda má určitú vlastnosť. A tou je obnovovanie a udržanie populácie zveri prirodzeným spôsobom. Teda ak je príroda schopná udržať a nakŕmiť väčšiu populáciu zveri, tak sa jej na danom mieste alebo v lese bude dariť viac ako v inej časti. Kým príroda vládze obnovovať potravný reťazec tak, že nasýti veľa jedincov, darí sa im dobre. Sú ale miesta, kde niesú také potravinové možnosti. Teda je tam menej zveri alebo ju poľovníci prikrmujú. Poprípade si položte otázku sami: Koľko je veľa?
Sčitovanie na Slovensku prebieha lokálne.
Teda na mnohých miestach. Najčastejšie sú to chránené územia, rezervácie a Národné parky, kde existuje aká- taká ochrana prírody. Strážcovia, ak im to počasie v danom období dovolí a financie v neposlednom rade tiež, monitorujú stavy veľkých šeliem v každom chránenom území na Slovensku. Podmienkou je ale prvá súvislá snehová pokrývka pred tým, ako sa medvede uložia na zimný spánok. Vtedy sa dajú prejsť všetky územia, a zaevidovať stopy podľa postupu, ktorý na sčítavaní zvolia za najvhodnejší. Teda všetky územia sú monitorované.
Celoslovenské sčítavanie veľkých šeliem je nereálne a neefektívne. Pričom berme do úvahy, že by sa muselo dať dokopy v jeden deň, alebo víkend strašne veľa ľudí, čo celý deň budú pracovať v teréne. A na druhý deň to isté. To znamená výdavky na benzín, administratívne práce, natlačenie máp, prepožičanie chát na ubytovanie sčitateľov.. a to všetko v jeden termín na celom Slovensku. V neposlednom rade aj legislatívne úkony. Teda by to bolo neefektívne, drahé a časovo náročné.
Možným riešením je sezónne sčítavanie, pričom sa monitoring veľkých šeliem robí nielen v zime, ale aj v ostatných ročných obdobiach na lokálnej úrovni. Tak sa dá docieliť fakt, aby sme mohli s akou- takou určitosťou povedať, že v lete je v Poľane približne taký počet vlkov v toľkých svorkách.. no je tu ešte jeden faktor. Fakt, že zver migruje a pohybuje sa po dosť veľkom území je známi tiež odjakživa. Migruje za potravou, za zimoviskami.. teda zver čo sa v zime nachádza v lesoch Nízkych Tatier môže prechádzať na leto do Poľany.. preto sú lokálne sčítavania reálne a efektívne.
Nech vás stretne na potulkách lesmi našej krajiny, čokoľvek, vždy existuje reálne riešenie, výjsť bez postihu pre obe strany.
foto autor: CHKO Poľana